Na konci 1. časti sme odštartovali náš víkend v tureckej domácnosti. Po príchode do Konye sme sa stretli s Yunusovým kamošom Ibom. Chlapci (resp. páni po 50tke) nás ešte pred príchodom „domov“ vzali na večeru, ktorú nás, samozrejme, nenechali zaplatiť. Ani žiadnu inú v ten víkend. Zvyšok večera sme strávili na balkóne Ibovho bytu, pili tradičný alkohol raki a navzájom sa zvedavo vypytovali na naše životy a krajiny.
Sufizmus a tancujúci derviši
Konya je jedno z najväčších miest v Turecku a zároveň jedno z najstarších obývaných miest na svete. Turistov sem veľa vecí neláka a ak sa tu nejakí zastavia, určite nevynechajú Mevlana múzeum. Ak vám Mevlana nič nehovorí, možno ste už počuli o mužovi menom Rumi. Bol to islamský poet a mystik, ktorý sa pričinil o rozmach sufizmu.
Sufizmus je mystická odnož islamu, v ktorej sa moslimovia snažia nájsť pravdu o božskej láske a poznaní prostredníctvom priamej osobnej skúsenosti s Bohom. Rumiho k sufizmu doviedol jeho otec a Rumi sa jeho štúdiu venoval aj po otcovej smrti. V prvej polovici 13. storočia sa usídlil v Konyi a začal sufizmus vyučovať. Vďaka jeho pozoruhodným teologickým znalostiam a pútavému rozprávaniu sa okolo neho začali zhromažďovať skupiny učeníkov.
Rumi založil sufijské bratstvo a vyformoval krúživý tanec, tanec Dervišov, v Turecku známy ako tanec Sema. Derviši bývajú oblečení v dlhých bielych šatách so špicatým klobúkom v tvare kužeľa, ktorý znázorňuje náhrobný kameň ega. Derviši sa krútia aj niekoľko hodín a tanec odzrkadľuje otáčavú povahu existencie a všetkého živého. Obracia sa k pravde, opúšťa ego a prijíma dokonalosť. V Konyi, na mieste dnešného múzea, bola založená škola Dervišov a Konya sa postupom času stala aj pútnickým miestom.
Ako nasrať Turka
Ibo a Yunus sa s nami na víkend sa stali turistami vo vlastnom meste. Po Mevlana múzeu nás vzali na trhy a do dlhej spleti uličiek s reštauráciami a obchodmi so suvenírmi, lacnými topánky a falošným značkový oblečením.
Na druhý čaj toho dňa sme si sadli do malej úzkej čajovne s plastovými stoličkami na ulici. Očividne to boli Ibovi kamoši, lebo sa okolo nás zhŕkli, nespustili z nás oči, niečo si rozprávali a úsmev im nezmizol z úst peknú chvíľu.
Opäť sa vytiahli prekladače a tentokrát padlo slovo o Bohu. Ani jeden z nich nevedel pochopiť, že nechodíme do chrámu, nemodlíme sa a neveríme v jedného Boha s konkrétnym menom. Ja som, naopak, nerozumela im, pretože odpoveď na veľa otázok bola „lebo to tak je“ a aj keď som v očiach tých ľudí videla iba dobro, slepú vieru vnímam ako nebezpečnú.
Ibo a Yunus sa o nás celý víkend vzorne starali. Všade nás sprevádzali, niekoľkokrát denne sme museli zastaviť na jedlo a čaj, a sobotný večer sme strávili spoločne, opäť pri šálke čaju s presladenou baklavou pri tureckej telenovele. Nedorozumenie medzi nami vzniklo iba raz – keď sme potajomky zaplatili obed my.
Ak vás zaujíma príbeh, ako sme Iba s Yunusom naštvali, prečítate si ho v článku Ako nasrať Turka a prečo je stopovanie v Turecku utrpenie.
Stopom k moru
Čakal nás záverečný týždeň v Turecku, ktorý sme plánovali stráviť pri mori. Z Konye to bolo do našej prvej zastávky, Alanye, takmer 300 kilometrov a tentokrát sme boli odhodlané už naozaj niekoho stopnúť. Za uplynulé 2 týždne sme zdvihli palec iba 2x a na kratšie vzdialenosti. Turci nás ani teraz nenechali stáť pri ceste dlhšie ako 10 minút.
Zastavil nám mladý chalan v 3-dverovom aute, s veľkou polo rozdriapanou kartónovou krabicou na prednom sedadle a sklopenými zadnými sedačkami, ktoré vytvárali miesto na ležanie. Na zaprášených matracoch sme si rýchlo našli svoje miesto, no vtedy sme ešte netušili, aká cesta nás čaká.
Spočiatku sme s naším šoférom nepokecali. Nevedel po anglicky, počas jazdy mal nohu vyloženú na polubovke vedľa volantu a celý čas modlil. V ruke opretej o koleno vyloženej nohy mu spomedzi prstov visel tasbih, niečo ako kresťanský ruženec. Asi po dvoch hodinách sme zastali na prašnom parkovisku a chlapec vytiahol z krabice veľký medený čajník na prípravu čaju. Ďalšiu hodinu sme sedeli v tieni auta, čakali, kým zovrie voda a horúca para vylúhuje čierny čaj zaliaty v nádobe vyššie. Počas tejto alchýmie sme sa stihli so Sonerom skamarátiť a cesta ďalej už bola o niečo veselšia.
Aj napriek niekoľkým šálkam čiernemu čaju sa mi vzadu podarilo na chvíľu zaspať. Zobudil ma veselý Sonerov hlas, že sa máme pripraviť, lebo o chvíľu vystupujeme. Mapy ukazovali 15 minút, tak som sa rozhodla ešte na chvíľu zavrieť oči. V jednom momente som si začala uvedomovať, že nám skapína motor. Išli sme totiž do kopca a odrazu sme rýchlo spomaľovali. Očakávala som pár tureckých nadávok, ale tie neprichádzali.
To, že so Sonerom nie je niečo v poriadku som si uvedomila niekedy vo chvíli, keď motor zhasol, začínali sme cúvať a on sa v neprirodzenej polohe váľal na stranu. Okamžite som mala ruky na ručnej brzde a Nika na Sonerovi, ktorý práve zažíval niečo ako epileptický záchvat. Celé jeho telo bolo v kŕči, pomedzi zaťaté zuby mu vytekali sliny a dúhovka sa na chvíľu stratila pod viečkami.
Dorazili sme k moru
Zvyšok cesty mal už rýchly spád alebo ja som prestala vnímať čas. Soner sa prebral, prišli policajti, o 5 minút aj odišli a ja som odšoférovala Sonerove auto na križovatku, kde sme sa mali rozlúčiť. On išiel doprava, my doľava. Až tu si naplno uvedomil, čo sa v skutočnosti stalo. Soner si nič z toho nepamätal.
Zvyšok cesty do Alanye sme absolvovali v tichosti. Spoza okna nášho ďalšieho stopu som sledovala krajinu úplne nového Turecka. Míňali sme obrovské hoteli veľké ako hrady, aqua parky s toboganmi, desiatky nákupných centier. Mešity a ich štíhle minarety stáli až kdesi v úzadí a po zvyšok dovolenky sme už zvolávanie k modlitbám nepočuli.
Prvých pár dní som si nebola istá, či sa mi komerčné Turecko páči. Vytratilo sa všetko turecké, s čím sme sa dovtedy stretávali. Z jedálničkov zmizlo turecké jedlo a nahradila ho pizza, hamburger a špagety. Za ceny, za ktoré by ste sa najedli aj u nás.
V Alanyi sme pol dňa strávili na pláži Kleopatra. Až neskôr sme sa dozvedeli, že je pomenovaná na počesť kráľovnej Kleopatry, ktorá ju podľa legendy dostala ako dar od Marca Antonia. Pridali sme sa k desiatkam turistov, ktorí sa pri vstupe do mora snažili vymyslieť najlepšiu taktiku na boj s celkom veľkými vlnami. Spätne to hodnotím ako najlepšiu kúpačku v Turecku, lebo do tyrkysovej vody za múrom vĺn sa prebojovalo len pár ľudí.
Alanya je pekné mesto s množstvom barov, reštaurácií, tetovacích štúdií, kaviarní a nočných klubov. Kultúru a históriu zastupuje hrad Alanya Kalesi, ktorý bol vybudovaný ešte počas Byzantskej éry. Hrad je dnes ikonou tejto oblasti, postavený na skalnatom polostrove a do open-air múzea, ktoré sa v hrade nachádza, sa bez námahy môžete vyviezť lanovkou.
O niečo viac nás upútalo mesto Side, medzi turistami tiež veľmi dobre známe. Promenáda popri mori vedie ľudí až k historickej časti – k Apolónovmu chrámu či ruinám starodávneho mesta, ktorého súčasťou je aj veľký kamenný amfiteáter. Aj túto časť Turecka formovala grécko-rímska kultúra, čo si určite všimnete, ak budete kráčať s otvorenými očami. V Side doslova chodíte po historickým pamiatkach, pretože mesto v časti mesta postavilo sklenené chodníky a vy sa pri chôdzi pozeráte na základy rozpadnutých budov pod sebou, ktoré si pamätajú 8. str. pred Kristom.
Antalya – epicentrum tureckej dovolenky
Antalya je hlavné mesto turizmu na pobreží Stredozemného mora. Ak chcete ísť na dovolenku sem, ale preferujete väčší kľud, vyberte si niektorú z častí neďaleko mesta. U nás vyhralo Konyaalti.
7 kilometrov dlhú pláž, údajne jednu z najkrajších v Antalyi, kopíruje promenáda s palmami a kaviarňami po stranách. Jej koniec je v nedohľadne a tiahne sa smerom na vysoké skalnaté hory, ktoré sa podieľajú na jedinečnej krásne Konyaalti. Každý večer sa trávniky a malé parky zaplnia dekami a kempovými stoličkami, kde miestni do noci debatujú, pijú čaj a jedia všetko, čo si priniesli z domu v piknikových košíkoch. Ach, kiežby všetci ľudia, čo boli na dovolenke v Turecku vedeli, aké je Turecko krásne…
Amasra – neobjavený klenot na pobreží Čierneho mora
13 cool vecí, čo nezmeškať v Istanbule
Turecko: Cappadocia inak ako všetci ostatní
Moje skúsenosti s Pegasus Airlines – recenzia a moje hodnotenie
