Turecko si rokmi vybudovalo povesť all inclusive dovolenkovej destinácie na brehoch Stredozemného mora. Vnútrozemie, ale aj čiernomorské pobrežie na opačnej strane krajiny by ale mnohých prekvapilo – prírodou, gastronómiou a neotrasiteľnou kultúrou pitia čierneho čaju. Našu cestu Tureckom vyskladali miestni ľudia, ktorí nám umožnili spoznávanie Turecka trochu inak.
Do Turecka sme vstúpili cez najväčšie mesto krajiny, Istanbul. Z lacných hostelov so zdieľanými izbami sme si vybrali jeden v časti Taksim. Mimo hlavného centra, no stále v pešej dostupnosti do srdca Istanbulu. Po večeroch sme pili čaj na terase s tichými cestovateľmi prevažne z Blízkeho východu, čo bola citeľná zmena po párty kultúre hostelov juhovýchodnej Ázie. Ocitli sme sa v časti sveta, o ktorom sme dovtedy vedeli len málo.
Vitajte v Turecku
Teraz ma neodsúďte, ale ja milujem Free walking tour. Koncept komentovanej prehliadky mesta založenej na dobrovoľnom príspevku, kde chodíte v malej skupinke s lokálnym sprievodcom so zdvihnutým dáždnikom nad hlavou. Vrchol turistického klišé, no človek sa na nej dozvie fakt, fakt veľa a sprievodcovia vám vždy prezradia niečo, čo nie je napísané na žiadnom blogu a v žiadnom bedekri. S Free walking tour som spoznala aj Južnú Ameriku či Indiu a všetkým to vždy odporúčam. Vážne, skúste to.
Ani bez sprievodcu ale určite neobídete najznámejšiu zo všetkých pamiatok celého Turecka, mešitu Hagia Sofia. Stavba staršia ako 1500 rokov píše svoju históriu pozoruhodne dlho a po dokončení bola dlho považovaná za najväčší chrám na svete. Pôvodom kresťanská katedrála počas svojej existencie niekoľkokrát zmenila status a dnes ju väčšina sveta vníma ako mešitu. Ani to však nie je úplne presné. Hagia Sofia je totiž z polovice múzeom, kvôli čomu je od minulého roku vstup spoplatnený. Týmto krokom sa vláda snaží regulovať počet návštevníkov (musíte uznať, že 14 miliónov ročne je dosť) a zároveň zabezpečiť pokojný priebeh modlitieb.
Na rozdiel od Hagie Sofie, Modrá mešita po azánoch svoje brány zavrie a turisti musia čakať vonku na schodoch, kým modlitby skončia. Táto mešita svoj názov dostala vďaka veľkolepej modro-fialovej vnútornej výzdobe, no domáci jej hovoria výlučne skutočným menom – Sultanahmet. Okrem očarujúcej výzdoby je výnimočná ešte niečím iným. Do neba dvíha až 6 štíhlych minaretov, čo je pomerne netradičné. V celom Turecku stojí cez 89 000 mešít, ale iba 5 z nich má 6 minaretov.
Istanbul dýcha históriou a keď si uvedomíte, že kráčate ulicami bájneho Konštantinopolu, výnimočnosť mesta sa vo vás umocní ešte viac. Avšak historické pamiatky sú iba jednou časťou istanbulskej kultúry. Tú druhú tvoria ulice plné barov, obchodíkov a reštaurácií, do ktorých vás lákajú zvolávači postávajúci pred terasami pri vyložených jedálnych lístkoch. A nemôžem nespomenúť kebab, ktorý dostanete v každých druhých dverách.
Divoký (?) nočný život Istanbulu
Naraziť na nočný život v Istanbule nie je ťažké. Mesto má hneď niekoľko štvrtí, ktoré sú známe práve tým. Do ulíc nás v piatok večer zobral Cem – miestny kamarát, ktorého Nika spoznala pred 10 rokmi na Erasme. Cem má tesne po 30, robí v korporáte a je reprezentatívnou vzorkou mladých Istanbulčanov. Tí vraj chodia aspoň 2x týždenne po práci na drink či na jedlo, a cez víkend bez výčitiek spia až do obeda. Aj keď je Turecko moslimská krajina, v Istanbule si alkohol objednáte ľahko. Je však drahý a mladí Turci si aj preto dvakrát rozmyslia, čo si objednajú. Aj keď to na prvý pohľad nemusí vyzerať, v hlučných baroch sa často zabávajú triezvi ľudia.
Istanbul je najpokrokovejšie mesto v Turecku a miestami som si musela pripomínať, že nekráčam po hlavnom meste. Na chodníkoch sa miešajú davy domácich s turistami a vďaka modernej multikultúrnej atmosfére je niekedy ťažké ich od seba rozoznať. Náboženské pravidlá nie sú také striktné ako vo zvyšku Turecka, čo sa okrem dostupnosti alkoholu prejavuje aj na oblečení. Burky nosí menej žien a sukňa nad kolená je absolútne tolerovaná. Istanbul ležiaci na dvoch kontinentoch sa svojou atmosférou najviac približuje západnému svetu.
Neobjavený poklad pri Čiernom mori
Nočný autobus nás vyložil v Amasre, malej rybárskej dedinke na pobreží Čierneho mora. Jej pokoj bol absolútnym kontrastom k posledným dňom v rušnom Istanbule, z ktorého nám v to pokojné nedeľné ráno ešte stále pískalo v ušiach. Mestečko aj o 8 ráno nerušene spalo a na prvý čaj toho dňa sme museli čakať na lavičke v prístave.
Amasru som objavila náhodou, keď som prstom prechádzala po Google mapách Turecka. Fotky farebných domčekov stúpajúcich od mora si okamžite získali miesto v našom itinerári. Tajomnú atmosféru jej dodával osamotený minaret, ktorý vytŕčal nad strechami domov. Dedinku stráži starodávna pevnosť a vysoké útesy, ktoré sa kolmo dvíhajú z mora niekoľko desiatok metrov. Zelené lesy všade okolo kontrastujú s modrou farbou vody, ktorá obmýva skoro celé mesto. Amasra leží na malom polostrove.
Prvé základy tu položili Gréci v 6. storočí pred naším letopočtom. Vládu nad mestom si v priebehu storočí odovzdávali impériá, ktoré lákala predovšetkým strategická poloha. Odtlačok tu zanechala Rímska, Byzantská aj Ottomanská ríša. V 19. storočí sa tu na chvíľu dokonca usídlili Rusi, ktorí toto územie dobyli počas Rusko-tureckej vojny. Dnes Amasra odzrkadľuje povahu pravého Turecka – prívetivých ľudí, tradičné jedlo, zvolávanie mešít a vlasy žien zahalené šatkou.
Do Amasry skutočne takmer nik nechodí. Dedinke so 6000 obyvateľmi sa stále darí ukrývať svoju krásu pred svetom a tých pár návštevníkov, čo sem zavíta, sú len domáci Turci z okolitých miest. Keď sme v to ráno vystúpili v Amasre, tušili sme, že toto miesto naplní naše nevyslovené očakávania. Hľadali sme skutočnú a neopracovanú tvár Turecka, ktorú turizmus pomaly a nenápadne mení.
Prečítajte aj aj samostatný článok o Amasre – neobjavenovam klenote na pobreží Čierneho mora.
Cappadocia, o ktorej sa nehovorí
Na rozdiel od Amasry, Cappadocia nemá núdzu o pozornosť. V jej srdci leží mesto Göreme, ktoré väčšina si turistov zvolí za základný tábor a do okolia vyrážajú odtiaľto. Privítali nás vysoké kužeľovité skaly, do ktorých boli vytesané hotely a reštaurácie. Okrem nich aj autobusy plné turistov a nablýskané minivany, ktoré sa poobede vracali do mesta z celodenných výletov.
Nika v Cappadocii bola pred 7 rokmi so svojou sestrou. Bývali vtedy v hosteli, ktorý vlastnil starší Turek menom Deniz. Nika na neho nemala kontakt a názov hostela si nepamätala, no život rozhodol, že sa aj tak ešte stretnú. Narazili sme na neho náhodou jeden večer, keď sme vychádzali z potravín a on práve zaparkoval skúter rovno pred nami. „Excuse me, are you Deniz?“, opýtala sa Nika a to bol začiatok príjemného spoločného večera. Deniz neostal nič dlžný tureckej pohostinnosti a pozval nás na večeru. Dokonca si pamätal, že Nika je vegetariánka a vybral malú lokálnu reštauráciu s výberom aj pre nás.
Deniz je vtipný chlapík po 50tke, no o životný elán ho nepripravuje vek, ale množstvo práce. Pred rokmi vlastnil iba malý hostel na okraji Göreme. Odvtedy otvoril ďalšie 2 luxusné hotely a 2 samostatné apartmány. Podľa jeho slov biznis v Cappadocii prekvitá a všetci z neho ryžujú. Poodhalil nám oponu rozprávkovej destinácie, ktorá podľa neho vychovala mesto plné zaslepených ľudí hladných po peniazoch. Vraj sa vytratili úprimné rozhovory a nahradili ich debaty o číslach. Zároveň priznal, že aj on sám vhupol na kolotoč podnikania a hoci mu po materiálnej stránke nič nechýba, uvedomuje si, že nemá čas plniť si sny. Túži cestovať a začať by chcel práve v rodnom Turecku, ktoré veľmi nepozná.
Deniz je šikovný podnikateľ. Svoju klientelu pozná skvele a vie odhadnúť, čo ľudia očakávajú. Dnes už údajne málokoho zaujíma história miesta a hlbšie súvislosti, ľudia cestujú viac povrchne. Najdôležitejšie je mať pekné fotky, čomu sa prispôsobila aj ponuka agentúr organizujúcich výlety. Jazda na dobovom aute po meste, fotenie pri východe slnka s divokými koňmi v pozadí alebo fotenie v nóbl šatách uprostred vzlietajúcich teplovzdušných balónov. Ani Deniz už neotvoril lacný hostel pre batôžkarov. Vlastní 2 luxusné hotely s výhľadom a s vírivkou priamo v izbe, ktoré sú aj napriek nehoráznym cenám stále vypredané.
Údolia, kaňony, podzemné mestá a teplovzdušné balóny
Turisti neturisti, Cappadocia je unikátne miesto, ktoré sa právom zaradilo medzi najnavštevovanejšie miesta v Turecku. V priebehu rokov ho okrem skalných útvarov preslávili aj teplovzdušné balóny, ktoré sa deň čo deň pri východe slnka dvíhajú k oblohe. Treba uznať, že pozorovať cez 100 farebných balónov lenivo plávajúcich po oblohe ponad červeno-oranžové kaňony je unikátny zážitok.
Cappadociu sme nechceli spoznávať v skupine čínskych turistov so selfie tyčami. Ak sa tomu chcete vyhnúť aj vy, požičajte si auto, skúter alebo aspoň bicykel. Alebo choďte pešo, pretože to dnes veľa ľudí nerobí. Presvedčili sme sa o tom jedno poobedie, kedy sme sa vybrali priamo z hostela do Pidgeon valley (Údolie holubov) a za takmer 2 hodinovú prechádzku sme narazili len na 2 ďalších turistov. Opustený chodník nás doviedol až do dediny Uçhisar – menšej dedinky podobnej Göreme, ktorú tvoria len hoteli, reštaurácie a starodávny hrad Uçhisarvytesaný do obrovskej skaly, z ktorého sme počas zlatej hodinky sledovali Cappadociu zahalenú do ružovej.
V článku Turecko: Cappadocia inak ako všetci ostatní som spísala tipy čo vidieť a ako nájsť svoje vlastné chodníčky.
Cappadocia je súčasťou náhornej plošiny Anatólia a ľudia tu našli útočisko stáročia pred Kristom. Netypické kužeľovité komíny však vznikli milióny rokov pred tým, ako si prvý prisťahovalci začali vytesávať svoje skrýše. Útvary tvorí vulkanická hornina tuf, ktorá formuje skalné stĺpy vysoké až 40 metrov. Útočisko tu nenašli iba ľudia, ale aj veľa druhov zvierat či vtákov. Medzi nimi napríklad holuby, podľa ktorých je dokonca pomenovaná jedna z dolín (Pidgeon valley). Holuby boli v minulosti bežnou súčasťou jedálnička a ich exkrementy sa používali ako hnojivo na neúrodnú pôdu.
V 4. až 13. storočí v Cappadocii prekvital kláštorný život. Mnísi našli útočisko v tmavých priestoroch jaskýň a skalných dier, kde žili prevažne asketický život. Hoci žili viac-menej nezávisle, boli dôležitou súčasťou vtedajšej spoločnosti. Cappadocia sa tak na istý čas stala centrom náboženského a duchovného života. Kostoly a zachované fresky sú toho dôkazom. Okrem nich vám tajomstvá regiónu odhalia aj podzemné mestá, ktorých sa tu nachádza vyše 200. Údajne boli vybudované ešte vo 8. storočí pred Kristom a ich účelom bolo chrániť obyvateľov mesta pred nájazdami cudzincov a umožňovali im žiť v úplnom utajení.
Couchsurfing po turecky
Ďalšou tureckou zastávkou bolo mesto Konya, kde sme si naplánovali stráviť víkend. Tentokrát sme nehľadali ubytovanie a namiesto toho si otvorili aplikáciu Couchsurfing. Ide o platformu, ktorej cieľom je spájať ľudí, prepájať kultúry a navzájom si pomáhať. V aplikácii sú zaregistrované milióny užívateľov po celom svete, ktorí iným cestovateľom ponúkajú na prespanie svoj gauč (couch). Na cestách tak môžete prenocovať u niekoho, no cieľom nie je ubytovanie zadarmo, ale už spomínané spojenia.
Podarilo sa nám skontaktovať s Yunusom, ktorý nás akceptoval našu žiadosť. Z Cappadocie do Konye to mali byť cez 3 hodiny cesty, ktoré sme plánovali prekonať stopom. Tesne pred odchodom nám Yunus napísal, že je práve na služobnej ceste, a keďže Göreme je „len“ hodinu od neho, ide po nás. Presne o hodinu zastal pred hostelom.
Ako pokračovalo naše batôžkovanie po Turecku si prečítate v 2. časti už čoskoro :).
Skúsenosti s Pegasus Airlines – recenzia a moje hodnotenie
Ako nasrať Turka a prečo je stopovanie v Turecku utrpenie
Predĺžený víkend v Záhrebe: čo robiť, vidieť a zažiť počas 3 dní
