Odchod do Kolumbie bol emotívny. Po dlhšom čase sme sa chystali na niekoľko mesačnú cestu, nie iba krátku dovolenku. Letenku sme mali kúpenú už dlhšie, ale keď pol roka pred cestou hovoríš: „Ideme do Južnej Ameriky“, ešte stále sú to len slová. V momente ako sme začali vypratávať kvety z bytu, dávať na kopu prvé veci a lúčiť sa s rodinou a kamarátmi, popri očakávaniach z cesty sa nečakane začal objavovať aj smútok a pochybnosti. Nehovoriac o tom, že lúčenie s mačkou nám lámalo srdcia na tretiny.
Od odchodu na Bali som zabudla, čo znamená nechať všetko za sebou. Za dlhé cesty sa platí. Opúšťate istotu, pohodlie, stabilitu, čiastočne aj bezpečnosť. Opúšťate ľudí a miesta, čo máte radi a čo vám robia radosť. Zmeškáte oslavy narodenín, rodinné grilovačky či teambuildingy. Vykročenie z komfortnej zóny zrazu nie je iba otrepanou frázou, ale realitou, ktorá nie je vždy príjemná. Veď doma je tak dobre…
V mojom prípade tento odchod nečakane znamenal aj otázku: „Je toto skutočne to, čo chcem?“ Do istej strašidelnej miery to vyjadrovalo spochybnenie smeru, ktorý som môjmu životu už nejaký čas udávala. Desí ma stereotyp a jednotvárne dni, straší ma neflexibilita, ktorá sa ukrýva za bežným životom. Milujem rozmanitosť, pohyb, zmenu, dynamiku, neviazanosť a to, že niekedy neviem, čo bude zajtra. A milujem tú možnosť rozhodovať sa o tom v danom momente podľa toho, ako to cítim.
Pochybnosti o tejto ceste zároveň znamenali pochybnosti o predstave o mne samej. Viem vôbec, kto som a čo chcem? Vyvolalo to vo mne ďalšie premýšľanie nad životom i sebou samou. Buddha učil, že trpíme, lebo nevieme, čo naozaj sme. Nepoznáme svoju pravú podstatu. Sme pripútaní k svojmu mysleniu. Ak opustíme mylné názory a predstavy, môžeme sa vrátiť ku tomu, čo už sme. Odchod do Kolumbie pre mňa znamenal opustenie.
Ku všetkým existenčným krízam sa pridal aj nedostatok spánku z posledných dní. V niektorých momentoch sa mi na Schwechat viac nechcelo ako chcelo. Letiská ma fascinujú v tom, že mi pripomínajú ľudské mraveniská. Stále sa to v nich hemží a život pulzuje 24/7. Hukot koliesok z kufrov na mňa pôsobí ako budík. Vstávaj, Nana, žijeme. Naplno ma prebudil poldenný prestup v Madride a večerná Sangria. Zrazu môj 18 kilový batoh nebol až taký ťažký.
Na druhej strane pologule sme pristáli po 9 hodinovom lete. Prekvapilo nás 20 stupňov a nepríjemný vietor, ktorý ma prinútil odľahčiť batoh o mikinu. Prvé dojmy z Bogoty sme nadobudli cez okno autobusu. Obrovské mesto, veľa áut, mrakodrapy, grafity na stenách a špinaví ľudia spiaci na kartónoch pod mostami či v parkoch. Niečo bolo predsa len iné ako v ostatných niekoľkomiliónových mestách, ktoré som videla doteraz. Bogota je betónová džungľa zasadená do skutočnej, prírodnej džungle. Leží v objatí zelených kopcov, ktorých vrcholky sa ukrývajú v hmle. Dotyk prírody pocítite na každom kroku a ani po pár dňoch v tomto meste neviem úplne pochopiť, ako Bogota dokáže spojiť dva tak rozdielne svety. Zvládla to a urobila prvý krok k tomu, aby medzi nami prelomila ľady.
Prvé, čo som zacítila po vystúpení z autobusu bol čerstvý vzduch, vyprážané empanady a marihuana. Cestou na hostel sme míňali ľudí v kravatách, študentov, pouličných predavačov aj bezdomovcov tlačiacich celý svoj majetok v nákupných košoch pred sebou. Na jednom z malých námestí zas kolumbijskí muži na opätkoch tancovali vogue. Niečo mi hovorilo, že som v tomto meste správne.
Na svete mimo Európy mám rada, že je akosi reálnejší, skutočnejší a intenzívnejší. Kým u nás sú „iní“ ľudia vytláčaní na okraj a mimo zrak tých „normálnych“, tu utvárajú nezameniteľnú súčasť života na uliciach. Naše ponímanie dobrého a zlého vytvorilo v uliciach Bogoty prirodzenú symbiózu. Byť sám sebou je akosi ľahšie, pretože si vás nikto nepremeriava od hlavy po päty. Pre nás, Európanov, je šokujúce vidieť ľudí vymykajúcich sa nadiktovaným šablónam.
Pred Bogotou som mala spočiatku rešpekt. Rozprávania o nebezpečenstve a krádežiach sa na vás valia z každého zdroja. Kolumbia sa ešte stále nedokázala vymaniť z povesti drogovej veľmoci. Po všetkých výstrahách bolo pre mňa prekvapením, že som sa v Bogote cítila bezpečne. Neporovnateľne viac ako v Panama City. Všetci sú ochotní poradiť a jazyková bariéra nie je prekážkou. Nik vás neokrikuje a všetci rozumejú, čo znamená: „No, gracias.“ Aj na odmietnutie reagujú úsmevom. Som Bogote vďačná za to, že premenila moje pred odchodové pochybnosti na opätovnú radosť z objavovania.
Bogota – čo vidieť v hlavnom meste Kolumbie?
Minca Kolumbia – coffee tours aj treky džungľou
Cartagena – Yes, yes, it’s safe, but you know, you are in Colombia